Hypermobilita – častá príčina problémov a bolesti pohybového aparátu
Čo je to hypermobilita?
Slovo ,,hyper´´ znamená viac a ,,mobilný´ znamená pohyb. Hypermobilita je nadmerná pohyblivosť kĺbov, pričom môže byť celková alebo sa vyskytuje len v niektorých kĺboch. Pre hypermobilitu je charakteristická znížená stabilita kĺbov a rozsah pohyblivosti nad fyziologickú normu. To znamená, že spojivové tkanivá u hypermobilných sú voľnejšie ako je obvyklé, a preto ich rozsah pohybu je väčší ako u okolitej populácie. Preto nemajú problém si dať napr. nohu za krk bez akéhokoľvek náročného tréningu. 
Kto najčastejšie trpí na hypermobilitu?
Hypermobilita je pomerne častá odchylka, vyskytuje sa u 8 až 21 % detí vo veku od 5 do 17 rokov, s vekom postupne mizne a u dospelých je výskyt okolo 5%. Štatisticky je preukázané, že u dievčat sa s týmto syndrómom stretávame častejšie než u chlapcov. Hypermobilita môže byť vrodená alebo získaná. Vrodená býva dedičná a daná genetickými predpokladmi. Získaná je spôsobená nevhodnou a nadmernou športovou záťažou prevažne v detstve. Za rizikové športy sa považujú napr. gymnastika, balet a iné, pri ktorých sa cielene zvyšuje rozsah v kĺboch. Športovci majú síce vďaka hypermobilite lepšie výsledky, ale neskôr im práve táto vlastnosť môže predčasne ukončiť športovú kariéru. Hypermobilita sa vyskytuje napr. aj u tehotných žien, vtedy však hovoríme o dočasnej hypermobilite, ktorá je spôsobená hormonálnymi zmenami.
Aké sú príčiny hypermobility?
Jednoznačná príčina hypermobility dodnes nie je presne určená. Hypermobilita je porucha kolagénu v kĺboch, kedy sú kĺby nadmerne uvoľnené. S tým súvisí aj hyperlaxicita, teda zvýšená voľnosť väziva. Predpokladá sa, že práve zmenou stavby kolagénu alebo zmenou prítomnosti jednotlivých typov kolagénu dochádza ku zmene kvality tkanív a teda ku vzniku hypermobility.
Ako rozpoznáme hypermobilitu?
Diagnostika hypermobility je daná vyšetrením určitých kĺbov. Na testovanie hypermobility využívame niekoľko klinických testov ako napr. testovanie podľa: Jandy, Sachseho, Beightona a Horana.
Na stanovenie diagnózy hypermobilného syndrómu sa najčastejšie sa používa škála Beighton and Horan score, v ktorej je vyšetrenie kĺbov bodované a podľa súčtu bodov je určený stupeň a závažnosť hypermobility. Hodnotíme vždy obidve končatiny. Za každý úkon je možné dostať jeden bod, maximum bodov v škále je 9. Ako pozitívny výsledok je považované 5/9 bodov.
Pri vyšetrení Beighton score hodnotíme:
- pasívnu dorzálnu flexiu a hyperextenziu 5. matatarzu kĺbu nad 90° ( č.5)
→ ohnutie v zápästí a v kĺboch malíčka smerom ku chrbtu ruky, aby malíček bol rovnobežne s predlaktím
Inštrukcia: ohnite malíček nahor do pravého uhlu k zadnej strane ruky
- pasívnu opozíciu palca k ventrálnej ploche predlaktia, hodnotíme dotyk s predlaktím ( č. 4)
→ pasívne priloženie palca k predlaktiu
Inštrukcia: ohnite natiahnutý palec smerom k predlaktiu tak, aby ste sa ho dotkli
- pasívnu hyperextenziu lakťa nad 10° (č. 2)
→ pasívne vystretie lakťa nad 10°
Inštrukcia: prepnem Váš lakeť dozadu
- pasívnu hyperextenziu kolena nad 10° (č. 3)
→ pasívne prepnutie kolien nad 10°
Inštrukcia: Teraz napnem Vaše vystreté koleno dozadu
- aktívnu flexiu trupu, s kolenami plno extendovanými, tak, aby sa obidve dlane dotkli palmárnou stranou zeme ( č. 1)
→ dotyk dlaňami zeme pri predklone s natiahnutými kolenami
Inštrukcia: predkloňte sa s prepnutými nohami a skúste sa dotknúť zeme
Aký je rozdiel medzi hypermobilitou a hypermobilným syndrómom?
Veľké množstvo ľudí má hypermobilitu a veľká časť z nich nemala žiadne pohybové problémy, dokonca je hypermobilita pre nich výhodou, napr. gymnasti, klaviristi a pod. Niektorí ľudia však môžu mať v súvislosti s hypermobilitou komplikácie s kĺbmi ako napr. bolesti kĺbov. Vtedy hovoríme o hypermobilnom syndróme, kedy hypermobilita sa stáva chorobou.
Aké komplikácie nám môže spôsobiť hypermobilita?
Najčastejšou komplikáciou hypermobilných je bolesť. Bolesť môže byť lokalizovaná v hypermobilnom segmente alebo je sekundárne prenesená do šliach a iných mäkkých tkanív. Neliečená bolesť môže výrazne ovplyvňovať náladu pacienta a prejsť až do chronického bolestivého syndrómu. Kĺbne symptómy začínajú častokrát už v detstve ako tzv. rastové bolesti. Objavujú sa najčastejšie po cvičení alebo športe. Následná kompenzácia problémov antalgickým resp. úľavovými pozíciami môže viesť ku svalovým dysbalanciam.
Zvýšená voľnosť(laxicita) kĺbových ligament je považovaná za predispozíciu k rozličným zraneniam. Pri hypermobilite sú časté a opakované drobné alebo väčšie úrazy. Tieto zranenie môžu viesť ku kĺbovej instabilite, subluxáciam a luxáciam kĺbov. Zvýšená pohyblivosť kĺbov spôsobuje, že kĺby sú náchylnejšie k výronom, drobným natrhnutiam šľachových vlákien a svalových skupín. Podobne aj rekonvalescencia je u hypermobilných dlhšia ako u ostatných.
Ďalší z kĺbových prejavov hypermobility môže byť automobilizácia kĺbov. Mnoho hypermobilných si zámerne, niekedy aj zo zvyku ,,puká v kĺbochʼʼ aby dosiahli úľavu od pociťovaného diskomfortu. Tento princíp ,,fenomén pukaniaʼʼ vzniká formovaním a následným vytlačením ,,vzduchovej bublinyʼʼ, ktorá sa do kĺbu dostala pri náhlom dosiahnutí krajnej polohy v kĺbe. Tá bola dosiahnutá vďaka zväčšenej laxicite väziva.
Podľa posledných výskumov je náchylnosť k úrazom daná hlavne tým, že hypermobilní ľudia, bez kontroly zraku, nedokážu presne vnímať polohu a nastavenie svojich kĺbov. Túto skutočnosť treba mať na vedomí hlavne pri športových výkonoch.
Existuje liečba/riešenie?
Ako sme si zhrnuli, hypermobilita má veľa nepriaznivých účinkov, preto treba dbať na jej prevenciu. Je nutné sa zbaviť chybných pohybových návykov čo najskôr a nepokračovať v nich v zmysle preťažovania, aby sme si ešte viac neuškodili.
Z toho vyplýva nasledovné: hypermobilite treba predchádzať! Dôležité je, aby ste cviky, ktoré si pravidelne cvičíte, cvičili správne. Nesmie pri nich dochádzať k hraničným polohám Vašich kĺbov, aby ste si nepreťažovali šľachy a väzy. Preto netreba zabúdať na správnu centráciu kĺbov, ktorá je sprevádzaná správnou aktivitou svalov.
Fyzioterapia je v prípade hypermobility označovaná ako pilier pri liečbe muskuloskeletálnych prejavov hypermobility. Hlavným zámerom rehabilitačnej terapie je využitie svalového aparátu ku stabilizácii nestabilných segmentov, ktoré sa následkom hypermobility veľmi často vyskytujú. Zásadné je posilniť a aktivovať svaly a svalové skupiny, ktorých funkcia sa priamo týka instabilných segmentov. Najdôležitejšie sú svaly, ktoré cez hypermobilný kĺb priamo prechádzajú, ale nesmieme zabúdať posilniť aj svaly, ktoré zabezpečujú punctum fixum segmentu.
Veľmi dôležité je tiež rešpektovanie silových možnosti hypermobilného jedinca. Miesto činiek sú odporúčané radšej pomôcky kladúce konštantný odpor pri pohybe, napr. Thera-band. Nesmie sa cvičiť cez únavu! Nevhodné sú švihové pohyby a cvičenia vedúce k ďalšiemu zväčšovaniu rozsahu pohybu. Veľký dôraz treba klásť na úpravu celkového pohybového režimu jedinca a celkovú úpravu životného štýlu. Doporučuje sa obmedzenie až vylúčenie nevhodných športov ako je napr. balet, jóga či gymnastika.
Ako najúčinnejšia sa uvádza edukácia pacienta o jeho probléme a dodržovanie preventívnych opatrení. Je dôležité, aby človek s hypermobilitou pochopil podstatu problému. Následkom toho je celková terapia pri hypermobilite úspešnejšia.
V rámci fyzioterapeutických metód sa na stabilizáciu segmentu využívajú princípy aproximácie, rytmickej stabilizácie, stabilizačný zvrat, reflexné pôsobenie, cvičenie v uzatvorených kinematických reťazcoch a aplikácia senzomotorických prvkov. Ďalšie významná zložka rehabilitácie pri hypermobilite je zlepšenie propriocepcie (prijímanie podnetov o polohe tela). Zo známych metód sa využívajú prvky z DNS, ACT, core cviky, silový tréning a mnoho iných.
O tom, ako veľmi Vás bude hypermobilite v živote obmedzovať rozhodujete z veľkej časti hlavny Vy. Naše telo nie je stroj alebo robot a nie vždy funguje podľa našich predstáv. Preto je pri hypermobilite nutné vziať na vedomie, že bez snahy pacienta nie je možné nič zmeniť a problémy sa môžu len zhoršovať. Hypermobilita si vyžaduje komplexný prístup ku liečbe. Preto je dôležitá spolupráca lekára, fyzioterapeuta a pacienta a samozrejme úprava životných návykov. Upraviť spôsob života nie je jednoduché a vyžaduje si to istú dávku trpezlivosti, ale zlepšenie zdravotného stavu za tú námahu určite stojí. 🙂
